Charakteristika

Pánska mikina s dlhými rukávmi, potlačou Antonio Live & Fly a motívom AIR SERVICE na zips. Mikina je rozopínateľná po celej dĺžke a má čiernu farbu. Je vyrobaná zo 100 % bavlny, látka 320 g/m².

Letecká preprava osôb sa po druhej svetovej vojne rozvíjala veľmi sľubne. Prevádzkoval som vlastne taxislužbu v oblakoch. Aerotaxi bolo síce pomerne drahé, ale bol to rýchly transport z miesta na miesto. Ľudia s nami cestovali za výnosným obchodom, za poznaním, za láskou a pod. A to prakticky za akéhokoľvek počasia. Existovali, samozrejme, výnimky, keď meteorologická situácia bola za hranicou možností ako stroja, tak aj pilota. Snažili sme sa neriskovať, ale súčasne maximálne vychádzať v ústrety požiadavkám našich zákazníkov.

Zamestnával som v tom čase niekoľko šikovných pilotov, ale lietal som aj sám, najmä vtedy, keď bola cesta niečím zaujímavá. Ako napríklad prelet nad krajinou Islandu, ktorý si u mňa zákazník objednal na jar v roku 1948. Island je nádherná krajina, lietal som tam veľmi rád. Ale je tiež veľmi drsná, preto som dlho pred letom starostlivo sledoval vývoj počasia.

Predpoveď bola sľubná, teda predpoveď pre Anglicko. Počas cesty sa počasie malo začať meniť – čím bližšie to bolo k Islandu, tým malo byť horšie. Upozornil som na to zákazníka, presnejšie zákazníkov, pretože išlo o manželský pár, ktorý sa na Island vydal podpísať dôležitú obchodnú zmluvu. Žena váhala, ale muž, ktorý bol vo vzťahu zjavne vedúcou osobnosťou, trval na svojom. 

Predpovede sa vyplnili. Zatiaľ čo pri pobreží Anglicka vládlo príjemné počasie neskorého leta, čím viac sme sa blížili k najväčšiemu európskemu ostrovu, tým viac sa do nás opieral vietor. Husté mraky znížili viditeľnosť na minimum, z mora sa zdvíhala hmla. Bolo zložité rozoznať tu a tam aspoň obrysy ostrova. Mierili sme na letisko v Reykjavíku, ale začínal som mať pochybnosti, či sa nám tam podarí pristáť. Na návrat do Anglicka však v nádrži nebolo dosť paliva. Žena začala byť hysterická, čo atmosfére v kabíne rozhodne neprospelo. Chvíľami sa modlila, chvíľami hlasno plakala. Jej muž mlčal, ale na tvári bol biely ako krieda.

Dnes elektronické prístroje umožňujú lietadlám pristávať za nulovej viditeľnosti, ale my sme sa v krízových situáciách museli spoľahnúť výhradne na svoje zmysly a letecké umenie. Vizuálny kontakt s terénom bol podstatnou podmienkou bezpečného pristátia, ale ja som ho vtedy nemal. Ale pristáť som musel, išlo o život. Zúfalo som v hustej hmle hľadal aspoň nejaký záchytný bod. Očami som sa pokúšal preniknúť sivobielou clonou a už som pomaly strácal nádej, keď sa mi zrazu začalo zdať, že vidím obrysy hornatej krajiny. A naozaj, hmla sa začala trhať. Vietor, ktorý rozohnal hmlu, ale spôsobil silné turbulencie, lietadlo sa húpalo, prepadalo sa do vzdušných priepastí a zase sa dvíhalo. Do toho sa spustil silný dážď, ale hlavne, že som videl! V kabíne bol pokoj, žena zjavne trpela takou silnou nevoľnosťou, že to utíšilo jej náreky. So zavretými očami sa opierala sa o rameno svojho pobledlého manžela. Na rozdiel od svojich pasažierov som bol teraz už v pohode. Vedel som, že pristaneme v poriadku v Reykjavíku tak, ako bolo dohodnuté, čo sa aj stalo.

Tvrdohlavý zákazník, ktorého som v priebehu letu veľakrát v duchu preklial, ma nakoniec prekvapil. Prejavil sa ako čestný človek – priznal svoju chybu a ospravedlnil sa, že trval na svojom. A k dohodnutej cene mi pridal tučný bonus.